Tento Čínsky Nový Rok sme oslavovali v Malajzii. Našim kámošom sme už dva roky sľubovali, že ich navštívime, tak sme sa na to podujali v nedeľu ráno. Dúfali sme, že už bude na hraniciach menej ludí a všetko pôjde OK ale to až tak nevyšlo. Cesta, čo normálne trvá 4 hodiny, nám trvala 12 hodín vďaka milión ľudom na hraniciach, meškaní autobusu atď. a tiež nás to celé stálo 4x toľko čo v normálny čas. Tak či onak, teraz už vieme, že to stálo za to.
Naši kámoši Jo a Heng nás vzali na typickú malú malajziskú dedinu k Hengovým rodičom. Dedina mala asi 200 domov, vyzerala niečo ako naše cigánske dediny len viac ako jeden veľký bordel, lebo na Čínsky Nový Rok majú všetci všade kopec červených lampiónov a ozdôb a celé mesto je super červené a hlučné. Všetky domy v dedine mali pootvárané dvere, všetci sa bavili vonku, hrali mahojong, pili a jedli a bolo im fajn. Polka dediny nemala elektrinu, lebo na námestí boli oslavy a tak tam brali viac energie a druhá polka dediny pre zmenu nemala vodu, takže sme sa chodilu umývať do iného domu :o).
To boli postrehy prvého večera. Boli sme strašne unavení, takže sme si splnili základné povinnosti - zjedli všetko, čo nám dali zjesť (čínske dobroty až tak veľmi nemusím,lebo majú veľa zázvoru ale zjesť sa všetko musí, aby rodičia vyčarili nádherné úsmevy a tak sme jedli ako o dušu). Podotýkam rodičia nehovoria anglicky a my hovoríme čínsky len biedne a tak úsmevy a plné bruchá sú jedinou formou komunikácie. Po večeri sme pili víno s nejakou sladko-slanou slivkou a jedli sušené ryby s cukrovou polevou (čínania podľa mňa naozaj nepochopili čo je dezert lebo tie ich sú niekedy naozaj zvláštne :o)). Ďalší krok bola návšteva najstaršej sestry, kde bolo kopec deti, tak sme sa chvíľu hrali s nimi a potom nás učili hrať mahojong. Ja som strašne nechcela zaspať ale o jednej som to už nezvládala a doslova zaspala nad mahojong stolíkom tak sa zľutovali a pustili nás spať s tým, že ráno vstávame o šiestej na ryby.
Ráno nás o piatej zobudil kohút (aby sme nezabudli, že sme na dedine). Som v šoku vyskočila a myslela som si, že som u babky v Matiašovciach, kde som sa kedysi tak zobúdzala. Celý dom už bol na nohách ale do ôsmej sme sa stihli len vybrať na raňajky - na indické roti prata :o) s celou rodinou a všetkými deťmi. Zasa som sa po rokoch cítila ako na výstave, lebo v dedine ešte blondínu nevideli :o)
Po raňajkách sme konečne vyrazili na rodinné plantáže na motorkách. Rodina vlastní veľký kus kaučukových plantáži, kde majú aj vlastné ponds, kde sme teda chytali ryby. Nuž ja som bola na rybách prvýkrát v živote a tak to prvé dve hodinky bola celkom sranda, stáť ticho na slnku a sledovať kedy sa niečo chytí....chytila som jednu malú rybku a tú istú ešte 3krát lebo sme ju vždy pustili :o). Ryby mi na udicu skákali stále, len som ich nejako nevedela zachytiť, všetci zo mňa mali srandu. Nakoniec som ja ryby lákala a Peter ich chytal ale aj jeho ako rybára to už po rokoch nerybárčenia vlastne vôbec nebavilo. Všetko bolo také pomalé v porovnaní s našim bežným životom v Singapure, že sme sa ani na rybách nevedeli uvoľníť - tak zle sme na tom :o). Po rybách sme išli na obed, zasa veľa veľa jedla a tak sme sa ako sa patrí obžrali (najhoršie je, že mne to naozaj až tak nechutilo, ale petrovi áno). Oj, budú aj fotečky len neskôr, Jo mi ich musí poslať.
Po obede a pár pivkách, šup do auta a išli sme na obhliadku Negri Sembilan (štátu v ktorom sme boli) - boli sme pozrieť vodopády, tie vyzerali ako tie naše len viac špiny lebo ich nikto neudržiaval a veľa malajských párov tak sme ich nechceli rušiť, potom sme išli do starého sultánovho paláca - taký drevený dom premenený na múzeum, to bolo celkom milé. Po ceste sme sa zastavili na korytnačiu polievku, zjedli nejaké tie uvarené korytnačie panciere (jach) a pokračovali jazdením po mestách, ktoré sa na seba viacmenej podobali. Videli sme veľa typických malajských domov. Taký dom vyzerá ako perníkový domček na stračích nohách - všetky tradičné malajské domy sú z dreva a stojá na takých nohách a nie na zemi, aby vraj Malajci mohli dom kedykoľvek vziať so sebou a presťahovať sa :o). Fotky povedia viac.
No a unavení späť domov, kde som sa ja už zvŕtala v mojich mesačných predpôrodnych bolestiach a keďže sa to nedalo nejako utajiť tak skoro celá rodina o tom vedela do pár minút a vymýšľala ako mi pomôže -ale aspoň som mohla vypiť ich nejakú fest starú brandy a nemusela som hrať mahojong. Museli sme ale s Petrom chvíľu hádzať delobuchy, lebo to je obľúbená aj keď zakázaná činnosť a nakoniec ešte pozerať čínske karaoke, lebo jedna holka z rodiny je čínska speváčka, tak nám púšťali jej CD. Bolo to tak všetko super čínske, že sa tomu až uveriť nedalo. Bola to super skúsenosť ale som rada, že len na dva dni. Fakt som si nevedela predstaviť seba ako žijem taký život, prípadne žiť v tej dedine tak úplne na konci sveta a tak strašne pomaly a jednoducho - na jednej strane tých ľudí obdivujem, na druhej sa ich života desím. Sranda, že na Srí Lanke som si seba v takom jednoduchom živote predstaviť vedela, ale v Malajzii nie. Čínska kultúra mi asi nie je až taká blízka a Malajziu priam nemusím. Keby sme tu nemali kamarátov a zákazníkov, asi by sme sem už ani nechodili.
Čínsky Nový Rok teda začal hojne - napr. dnes sme na raňajky mali pred odchodom z dediny o 7 ráno veľký kus bravčového mäsa s yamom (taká zelenina) ako keby sme išli do bane alebo na kaučukové plantáže a my pritom len do Kuala Lumpur trénovať zákazníkov :o) Tak teda dúfame, že celý tento rok bude hojný a prospešný a nielen pre nás ale pre všetkých ľudí na celom svete. My si želáme pre seba hojne vytrvalosti, zdravia, lásky a hojne práce v podobe projektov a spokojných zákazníkov, aby všetko vyšlo ako má a ešte lepšie. Každý si môže želať čoho len hojne chce :o).